Klubizmus nie je o peniazoch, či úspechoch!

Rubrika Blog fanoušků & Groundhopping je určena všem, kteří se chtějí podělit s ostatními návštěvníky našeho portálu o své zážitky z cest za svým klubem, groundhoppingem, a nebo o své názory na dění ve světě fanoušků. Text a fotografie posílejte na info@supporters.cz (Blog fanoušků & Groundhopping).

Samotné úspechy sú vynikajúcou vizitkou pre klub. Vďaka tomu sa môžu hlavne fanúšikovia pýšiť tým, kam patria a akého klubu sú vlastne súčasťou. Pocit z víťazstiev je veľmi krásny. Hlavne na medzinárodnom poli, kde sa môže klub a ich fanúšikovia dobre zviditeľniť. Pri úspechoch sa pochopiteľne zvyšuje renomé klubu, na základe čoho si získavajú stále väčšiu a väčšiu popularitu. A to predovšetkým v zahraničí.

Zahraničné veľkokluby tento kredit majú. Samozrejme za to môžu predovšetkým silní majitelia v pozadí, ktorí ročne svoje kluby dotujú stovkami miliónmi eur. Týmto si získavajú fanúšikov po celom svete. Barcelona, Manchester United, Chelsea, Manchester City, Real Madrid sú toho ideálnym príkladom. Aj z marketingového hľadiska sú preto veľmi príťažlivé, sponzori do nich nalievajú peniaze s veľkou radosťou. Byť spájaní s najlepšími klubmi sveta a mať reklamu napríklad na dresoch, musí byť pre každého veľká česť.

Tieto svetové veľkokluby majú skutočne ohromnú silu, dá sa im veľmi rýchlo podľahnúť. Stačí, ak je daný klub niečím sympatický, zaujímavý. Niekomu stačí spomínaný silný majiteľ, obľúbený hráč, krásny futbal, momentálne úspechy, či veľká história. Možností je veľa.

Ale o čom ten klubizmus skutočne je? Je skutočne o úspechoch? Alebo o peknom futbale? Alebo je už iba o peniazoch? Začínam si myslieť, že je viac o peniazoch a úspechoch. V posledných rokoch určite. Na Slovensku a v Čechách to pomaly platí na sto percent. V oboch krajinách žije obrovské množstvo ľudí, ktorí sa oslovujú: „MY Madridisti, MY Liverpoolčania, MY Barcelončania, My červení diabli, MY Chelseasti.“

Boli však časy, keď si v našich krajinách ľudia naše kluby a ligu vážili. Na zápasy sa chodilo vo veľkých počtoch. Vtedy veľmi dobre vedeli, kde žijú, kde sa narodili. Klubizmus bol pre nich viac než len o úspechoch. Boli stotožnení s mužstvami, ktoré existovali u nás a boli na nich hrdí. Boli hrdí Sparťania, Slávisti, Baníkovci, Spartakovci, Slovanisti, Košičania.

Pochádzam z Trnavy. Z mesta, kde bol futbal vždy na prvom mieste, a kde dostáva loptu ako darček zhruba každý druhý malý chlapec, ktorý sa už udrží na nohách. Klubizmus sa tu dedí z generácie na generáciu. Spartak je pýchou a jednotkou pre celý región. Niečo podobné mi však chýba vo veľkej časti Slovenska. Návštevy na našich štadiónoch sú veľmi slabé, môže za to samozrejme veľa faktorov, ale najviac ma trápi, že nám tu vyrastá veľké percento fanúšikov, ktorí sa radšej priklonia na stranu slávneho veľkoklubu, než by mali podporovať svoj vlastný – miestny klub alebo klub priamo v našej krajine, ktorý by im bol oveľa bližší.

Peniaze, sláva a úspechy klubu nie sú zmyslom klubizmu a nikdy nebudú. Na Spartak chodím už asi sedemnásty rok, s klubom som okrem jedného víťazstva v pohári nezažil nič, čím by som sa mohol pochváliť. Pochváliť sa však môžem len klubovou históriou, svojou vernosťou, ľuďmi, ktorí ešte nezabudli, že aj u nás, v našom futbale sa dá nájsť veľa dobrého.

Plný štadión a atmosféru, ktorú závidíme v zahraničných ligách si môžeme spraviť aj v našich podmienkach. Zažil som ju nielen v Trnave, ale videl som ju takisto v edene, na bazaloch, na letnej, na tehelnom poli, ale aj v nižších súťažiach, kde sa o atmosféru starajú ľudia, ktorí majú srdce na správnom mieste a ktorí nepotrebujú nosiť na sebe znak veľkoklubu, aby o sebe mohli tvrdiť - fanúšikovia. Pre nich je česť nosiť a podporovať farby predovšetkým svojho tímu, priamo na tribúne medzi svojimi.

Títo ľudia sú skutočne stotožnení s tým, odkiaľ sú a kam patria. Jedným slovom - patrioti!

Autor: Blog & Róbert Heteňák