Rodiny s deťmi na futbale? Nie, toto nás nespasí

Rubrika Blog fanoušků & Groundhopping je určena všem, kteří se chtějí podělit s ostatními návštěvníky našeho portálu o své zážitky z cest za svým klubem, groundhoppingem, a nebo o své názory na dění ve světě fanoušků. Text a fotografie posílejte na info@supporters.cz (Blog fanoušků & Groundhopping).

Slovenská Corgoň liga pre sezónu 2013/2014 sa prehupla do svojej druhej polovice a Únia ligových klubov (ÚLK) pri tejto príležitosti bilancovala. Dozvedeli sme sa spásonosnú informáciu o tom, že návštevnosť na štadiónoch stúpla, ale tomuto sebaklamu azda neverí ani sám prezident ÚLK Dušan Tittel, ktorý správu s hrdosťou prezentoval. Dobre to poznáme: na štadióne je pár stovák ľudí a hlásateľ povie číslo 1 863.

O futbal nie je záujem, štadióny nelákajú, tribúny zívajú prázdnotou. Niekdajší vynikajúci futbalista, reprezentant Československa i samostatného Slovenska a niekoľkonásobný slovenský majster zažil ako obranca pekné časy nášho ligového futbalu. Ale bol to lepší hráč ako vizionár, pretože s moderným a tak populárnym heslom „Chceme na futbal dotiahnuť rodiny s deťmi“ situáciu nezachráni.
Môj pohľad na túto problematiku je o niečo iný. Týmto rečiam a celkovej politike akosi nerozumiem. Načo na futbal ťahať ženy, keď ich to nezaujíma? Klobúk dolu pred tými, ktoré to zaujíma; tie majú môj najhlbší rešpekt. A prídu aj bez nútenia. Ale načo tam ťahať tie zvyšné, ktoré nejavia záujem a tomuto športu nerozumejú? Nevidím v tom význam.
Aby naše žienky celý čas „hučali“, že je to nuda a že nechápu, čo na tom vidíme? Aby posmievačne hovorili, že sa jedenásti chlapi naháňajú za loptou? Aby s netrpezlivým pohľadom na hodinky odrátavali kedy sa to konečne skončí a budú môcť ísť domov? Ďakujem pekne pán Tittel, toto je teda pekná blbosť. Toto situáciu nezachráni. S rodinou a deťmi sa chodí skôr na kolotoče, do lunaparku, na cukrovú vatu, na zmrzlinu, ale nie na futbal.
Štadión nie je divadlo. Futbal má mať atmosféru, zapálenosť fanúšika, emóciu i iskru, ktorá musí preskočiť medzi hracou plochou a tribúnou. Ja mám ale pocit, že so ženou po boku to na zápase nebude celkom ono. Viete si predstaviť, že pred ňou budete fandiť, kričať, spievať? Bude na vás pozerať ako teľa na maľované vráta a čudovať sa. Ona tomu totiž nerozumie. Načo ju tam teda ťahať?
Myslím si, že so ženou môžem byť v pondelok, utorok, stredu, štvrtok i v piatok, ale v sobotu si môžem dopriať pekné chvíle s kamarátmi. Ísť na futbal, dať si pivo, prebrať všetky „pálčivé“ témy, postretávať široký okruh známych, zabaviť sa, uvoľniť sa, oddýchnuť si. No a ona môže za ten čas pobehať nákupy. Tie by mňa nebavili asi tak isto, ako ju futbal.
Celý týždeň práca, žena, rodina, povinnosti, ale v sobotu podvečer oddych s kamarátmi na futbale. Dáme si pivo, zakričíme si (a možno aj zanadávame na rozhodcu :-)). Nič v zlom pán Tittel, ale mne by to takto vyhovovalo oveľa viac ako so ženou.
A keď sa pozrieme na starú známu fotku z Wembley 1928, z Anglicka, kolísky futbalu, rodiny s deťmi tam veru nevidieť. Tu skôr ide o niečo iné: kvalita ligy je nízka, súťaž neláka. Nezalepme si oči výrokom, že na tribúnach chýbajú rodiny s deťmi, lebo nechýbajú. Na tribúnach chýba fanúšik, lebo liga mu toho neponúkne dosť. Bohužiaľ...

pre www.supporters.sk  Ladislav Király

Autor: Blog